Narodil/a si sa ako originál, tak neumieraj ako kópia!
Blog je dočasne pozastavený!!! Poďakujte mojej mame :/
Pls hlasujte za mňa v 4.kole SONB presne =>TU !!! som tam ako VEA

Květen 2008

Emilin denník - Ako sa to všetko začalo (1.časť)

30. května 2008 v 19:35 | Veronika
Samozrejmosť! Veď ako inak. Pomyslela som si a s obrovským návalom emócií som vletela do izby. Čo trieskaš! Nebývaš tu sama tak sa upokoj dobre! Skočil po mne môj malý brat Mathew, ktorý i keď má už 15 rokov, správa sa horšie ako malé dieťa. Niekedy mám pocit, že to ani nieje môj brat, ale skôr nijaký ľudoop, či jedno z vývojových štádií pred australopitekom. Mathew mal však vždy obrovské šťastie, keďže bol mladší. Rodičia, ba dokonca celá rodina ho milovala. Bol to taký ich maznáčik. To bolo voči mne naozaj nefér a nikdy som sa s tým nedokázala vyrovnať. Proste to tak ale bolo. A tak isto to začalo aj dnes.
Sadla som si konečne za počítač, aby som si dokončila svoju ročníkovú prácu keď v tom …
-Emilie! Neseď už toľko pred tým počítačom! Veď si závislá!
-Ja? Zapišťala som v duchu a treskla do stola. Ja nie som závislá mami! Práve som sa sem posadila a pracujem na svojej školskej práci. Hovorila som na ňu vyšším tónom v hlase, no to sa mi vypomstilo. Mama odpojila počítač a bolo.
-Teraz sa postav a začni niečo robiť! Zahlásila mi nakoniec no vo dverách sa ešte otočila a nezabudla mi pripomenúť, že ona nieje moja slúžka, že sa môže posadiť rovnako ako ja a pozerať do blba, pričom tu nechá tento bordel. Potom nahodila ten svoj veľavýznamný pohľad, ktorý hovorí za všetko. Bola by však schopná pokračovala aj ďalej, keď niekto zazvonil.
-Zaplať pán boh!
Tak to bol teda gól. Ako inak, opäť to bolo pre môjho brat. Ten malý zmrd ma už naozaj štve! Ja tu musím teraz makať ako mukel, no on si len povie a všetci skáču ako on chce. Nadávky ktoré sa práve chŕlili s mojich úst jedna za druhou boli naozaj neznesiteľné, no to, som si napodiv uvedomila až vtedy, keď mi moja naj kamoška povedala ako sa veci majú. Najskôr som bola na ňu naozaj naštvaná, lebo veď ona sama by predsa mala vedieť, aké to je, keď má mladší súrodenec viac privilégií ako ty sám, no ona mi len poradila, aby som si svoje pocity a myšlienky začala písať do denníka. Vraj mi to prospeje.
Po niekoľkých dňoch sa to zopakovalo opäť. Mala prísť na návštevu babka aj s tetou a jej deťmi. Všetko bolo perfektne upratané, (veď som s tým strávila pól dňa) no nakoniec prišiel domov môj brat a na práve umytú podlahu hodil svoje blatom oblepené tenisky. Všetko sa to rozprsklo a podlaha vyzerala horši než predtým. Najskôr som na to iba mlčky hľadela no potom som začala na brata nadávať ako nikdy. Veď predsa, je logické že ma naštval viac ako je len možné. Ja sa tu s tým kašlem neviem ako dlho a on si len na kráča a potom bez slova aj od kráča. Tak toto už presahuje všetky hranice. Kto si však všetko zasa odniesol? No kto iný ak nie ja! Mama dala na vinu všetko mne a tú podlahu som musela umyť znovu. Mala som chuť jej opäť niečo vykričať do tváre, no vtedy ma to napadlo. Čo tak predsa vyskúšať ten denník. Možno to naozaj nieje tak zlý nápad.
Podlahu som bez slova umyla a potom som vytiahla s tašky veľký a starý denník. Napodiv bol prázdny, tak prečo nie. Otvorila som ho a začala písať svoje prvé riadky. Napodiv, sa mi to zapáčilo a preto som v tomto malom, pre mňa žartíku naďalej pokračovala.
Sobota, 25. 4.
No, ako začať. Volám sa Emilie Preisinger a môj život je naozaj jedna veľká katastrofa, ktorá nemá ani hlavu, ani pätu. Po pravde, môj život nieje vôbec ničím zaujímavý až na môjho brata a zvyšok rodiny. Môj mladší brat Mathew je, (aj napriek všetkému čo sa mne protiví), obletovaný viac ako všetci chalani z mesta. Ja to nechápem. Ako je možné, že on je taký, proste iný! Večne spoznáva nových a nových ľudí, pričom všetci majú pred ním rešpekt.
Keby som vedela ako to je možné, tak by som bola asi ten najšťastnejší človek na tejto planéte. Každú chvíľu je u nás nejaká tá jeho pipka a potom sa nemôžem dostať do izby. Áno do izby. Máme ju totiž spoločnú. Akosi si naši rodičia zmysleli, že bude lepšie, ak budeme žiť v meste ako na vidieku. To však vôbec nebola pravda. Namiesto nijakého veľkomesta, sme sa ale dostali do jedného s tých miet, kde každý každého pozná, no nie sme na vidieku. Tu je totiž všetko horšie.
Len čo vojdete do mesta, ocitne sa pred vami obrovská tabuľa, no nie s názvom mesta, ten už je totiž dávno pre maľovaný a na jeho mieste je úplne nový, no veľmi originálny nápis - Peklo.
Tak to je ale trefné. Pomyslela som si, keď sme sem pred pár rokmi prišli. Dovtedy sme totiž žili na vidieku, kde som mala za rohom babku a mala som tu určite väčšie množstvo kamarátov. Každý deň po škole som trávila mimo domu. Vtedy nie môjho brata, ale mňa, chodili volať kamaráti von. Boli to najkrajšie roky môjho života no tie sú už dávno preč. Namiesto toho som tu. V pekle!
Zamyslela som sa a odložila som denník. Potom som pozrela na hodiny a radšej si ľahla do postele. Ručičky hodín ukazovali práve trištvrte na jedenásť, čo i keď nebolo veľa, (vzhľadom k tomu že je sobota), no môj organizmus bol natoľko vyčerpaný, že už ani neviem, kedy som zaspala.
Nedeľa, 26. 4.
No ďalší z jeden dokonale strávených dní. Samozrejme, ako inak, aj tento deň bol úplne na nič. Je práve deväť hodín večer a ja som si práve dokončila svoju prácu, ktorú musím zajtra odovzdať.
Sedela som na posteli a z nervami na krajíčku som zúrilo vpisovala nové a nové riadky do denníka. Bola som naozaj naštvaná, lebo sa mi nič nedarilo. Skoro ráno ma zobudila moja mama, ktorá sa práve vrátila z vonku, no mňa budila, aby som vyvenčila psa. Akoby ho už nemohla vyvenčiť sama a mňa nechala spať. Naštvane som sa posadila na okraj postele a pozrela na hodiny. Bolo sedem hodín ráno. Tak to je teda sila. Je sedem hodín a ja sa musím trepať von. Rozospato som sa vyteperila z postele a obliekla si prvé, čo sa mi dostalo pod ruku. Vyvenčila som psa a chystala sa vrátiť zaľahnúť opäť do postele, no to už nebolo možné. Choď urobiť hento, choď urobiť tamto.
To nieje fér! Zakričala som na mamu a tá len mlčky počúvala, no očividne si to nebrala moc k srdcu. Ako je to preboha možné! Som tvoja dcéra. Nemôžeš ma nechať aspoň raz na pokoji a zobudiť radšej tvojho milovaného synáčika?! Jasné že nie. Je to tvoj synáčik. Potrebuje nabrať síl aby bol plný elánu do ďalšieho dňa. Niekedy mám pocit že nie si moja mama a iba sa tak tváriš.
Asi som to už prehnala, lebo mama zvýšila hlas a jednou vetou mi dala jasne najavo, že keď sa mi nepáči, môžem si zbaliť veci a odísť. Urazene som zašla do kuchyne a urobila som všetko, čo mi prikázala. Poumývala som riad, pozametala som a utrela prach. Vyčerpane som potom sadla na stoličku a zjedla jedno jablko. Presunula som sa do obývačky, že idem na počítač no ten už bol obsadený. Vypadni! Zvreskla som na brata, no ten sa len usmial, nadal mi do kráv a potom sa tváril že ja nič. Moja mama ako vždy nič nepočula a donútila ma urobiť aj ďalšie z domácich prác. Neznášam to tu! Hovorila som si v duchu a plakala do vankúša. Všetko bolo hrozné. Prečo preboha ja! Hovorila som si, no nakoniec som sa musela prestať ľutovať, lebo mi bolo prikázané ísť na trápnu rodinnú návštevu. Akoby to nestačilo, musela som si obliecť aj odporné šaty a tak ísť do ulíc. Domov sme sa dostavili asi o niekoľko nudne strávených hodín, pričom môj brat sa tejto hroznej rodinnej seansy nemusel zúčastniť. Vraj mal zápas. Dobrá blbosť. Ako vždy, buď sedel doma za počítačom a chatoval na internete, alebo si domov priviedol nový objav.
Niekedy som odmietala si ľahnúť do postele a radšej som spala na zemi, lebo som mala pocit, že moja posteľ nevyzerá tak, ako keď som odišla z domu. Bol to však len môj dohad, ktorý sa ešte nepotvrdil a dúfam, že sa to ani nikdy nestane.
Po úmornom dvoj - hodinovom sedení za počítačom kvôli školskej práci som sa pozviechala a pousmiala sa. Aspoň niečo som naozaj dobre spravila. Tá práca vyzerala naozaj dobre. No to bol len jediný svetlý bod tohto otrasného dňa.
Pondelok, 27. 4.
Ahoj Emma! Pozdravila som svoju najlepšiu kamarátku a spoločne sme sa išli prejsť von. Konečne bol môj deň opäť normálny. Zašli sme spoločne na lavičku v parku v susednom meste, kde nechodí až tak veľa ľudí a dá sa tam v kľude pozhovárať. My dve sme boli naozaj nerozlučná dvojka. Dokázali sme toho prebrať naozaj veľa, veď sme sa už nijaký ten piatok nevideli. Odvtedy, čo sme začali chodiť na strednú a k tomu každá úplne inam, nemáme už na seba toľko času, no snažíme sa využiť každú príležitosť. Emmu som spoznala keď som nastúpila vtedy ešte na základnú školu. Padli sme si okamžite do oka a napodiv sme mali veľa spoločných záujmov. Bolo to naozaj super. Toto bolo však iba tá pozitívnejšia časť dňa.
Rozmýšľala som práve či som si vzala všetko do školy, keď do mňa začal hučať spolužiak.
-Hej Emilie! Nemáš domácu úlohu s angličtiny?
-Nie nemám Stuart. Povedala som mu chladne a zašla som si zaniesť veci do skrinky. Bolo ráno a bola som ešte naozaj veľmi unavená. To však bolo normálne. Vybrala som si učebnicu geografie a vošla do triedy. Bol tam už skoro každý a v triede bola naozaj veľká vrava.
-Deje sa niečo? Spýtala som sa mojej spolužiačky a prisadla si k nej.
-Ale, ani nič moc, iba sa jedna z našich spolužiačok vyspala s chalanom. Čiže to už vie pól mesta. Pousmiala som sa, lebo som okamžite vedela, ktorá to bola. To bola len otázka času. Pomyslela som si a potom som už len počula zvonenie na hodinu.
-Emilie? Ozval sa hlas za mnou a ja som uvidela Mathewa.
-Čo tu chceš. Povedala som bratovi odmerane, lebo som stála práve uprostred školskej jedálne.
-Hm, potreboval by som pomôcť. Povedal mi potichu a prisadol si ku mne za stôl.
-Čo si vyviedol? Povedala som konečne zo záujmom v hlase a v duchu som sa usmievala.
-Vieš, začal pomaly hovoriť tým svojim chlácholivým hlasom, ktorý však na mňa už nijako nepôsobil a nakoniec nahodil ten svoj typický psí pohľad, ktorý však zaberá asi na všetkých, len na mňa nie.
-Mohol by si sa už dopracovať k tomu problému? Povedala som bratovi, lebo onedlho mi malo zvoniť na ďalšiu hodinu.
-Asi budem mať riaditeľské a potreboval by som s tým pomôcť. Vypľul odrazu zo seba.
-Tak to nie! Zvreskla som na neho a pól jedálne sa na mňa otočilo, akoby by som ho mala čochvíľa ísť zabiť. Pravdu povediac, ten úbožiak mal naozaj na mále.
-Mala by si sa upokojiť, lebo dostaneš porážku. Povedal mi Mathew ironicky a potom sa ma spýtal, či mu to nezájdem do školy vybaviť. Ak mám pravdu povedať, najradšej by som to nikdy neurobila, no v tejto situácii, by bola moja mama schopná zhodiť všetko ešte na mňa. No naozaj! Povedala by mi že som na neho zlá a nepomáham mu s učením. Potom by nahodila svoj prísny rodičovský systém a ja by som svojej popoludnia trávila doučovaním toho neschopného kreténa.
Tak to naozaj nepotrebujem. Preto som po škole zašla do mojej bývalej školy a zisťovala, čo je vo veci. No to viete pani učiteľka, nahodila som ten najlepší tón v hlase a snažila sa ju prehovoriť, aby zmenila svoj názor a nedávala môjmu bratovi riaditeľské pokarhanie. On je taký od mala. Naozaj som netušila že by mohol tak vybuchnúť a verte mi, že sa to s ním doma bude riešiť. Učiteľku som nakoniec ukecala a domov som došla riadne naštvaná. No čo, ako to dopadlo? Pribehol ku mne brat a čakal na moju odpoveď.
-Ty si naozaj idiot! Zahučala som na neho a potom som sa zavrela do izby.
-Tak vybavila si to či nie? Zakričal na mňa Mathew spoza dverí a mne neostávalo nič iné len mu odpovedať: -Hej!
-Vďaka sestrička. Povedal mi nadšene a potom odišiel von. Ešte chvíľu som naštvane sedela na posteli no potom mi zazvonil telefón a ja som konečne vypadla von.
**************************************************************************
No, 1.Kapča je za vami ... čo poviete? Môže byť? Pls komentíky :)

Úvod ...

28. května 2008 v 16:31 | Veronika
Tak detičky ... mám tu pre vás new poviedku ... bude to taká skôr pubertiacka, tak plsaaa komentíky nezabudnite dávať ...
Z Emilinho denníka je vlastne príbeh poblázdnenej pubertiačky, ktorá nevie, kam pozerať. Chalani sa okolo nej dosť motajú, no ona má oči len pre jedného, i keď si to moc neuvedomuje. Rodičia nadržiavajú jej mladšiemu bráškovi a ona už nevie, komu sa vyrozprávať. Nakoniec však našla svôjho priateľa ... svoj Denník
*********************************************************************
Tak čo myslíte??? Bude to dobré??? Obsah je schomolený na rýchlo takže len do úvodu ... pls komentíky ... a friško ... chcete 1.Kapču?

44.kapitola

22. května 2008 v 19:59 | Veronika
O chvíľu som už sedel na zemi a snažil som sa spomenúť. Poznal som to dievčatko, poznal som jej meno, no nedokázal som sa rozpamätať. Odkiaľ ju poznám? Keď som si vybavil jej tvár, zachvátil ma strach. Nenwen, (tak sa to dievčatko volalo), bolo možno na pohľad milé, no z jej pohľadu sršala nenávisť a zlosť.
Samozrejme! Prudko som sa postavil a vybehol som zo stanu. Ichtys! Zakričal som na urasteného elfa a potom som ho vzal stranou. Ichtysa som poznal od môjho narodenia a prakticky mi bol ako otec. On a Ia ma vychovávali a vždy mi vedeli poradiť. Deje sa niečo? Spýtal sa ma hlbokým hlasom a potom sa hrdo vypol.
Čo všetko vieš o Nenwen? Je mi známa, no neviem si spomenúť, odkiaľ ju poznám. Mám strach.
Prečo sa ma pýtaš práve na ňu? Áthrey, pokiaľ to nieje naozaj nutné, nespomínaj jej meno. Nespomínaj ju! Je to tá najhoršia bytosť medzi nebom a zemou. Po jeho slovách som sa cítil ešte horšie, nehovoriac o strachu, ktorý som mal o Eu. Potrebujem to vedieť. Ide o Eu Ichtys. Vykoktal som nakoniec zo seba a potom som zúfalo sklonil hlavu. Nevedel som, čo povedať. Ichtys ma vzal do najbližšieho stanu a potom sa ma spýtal opäť: Deje sa niečo?
Povedal som mu o mojom sne a potom o tom dievčatku. Vravel som mu, ako som sa pri pohľade do jej tváre strhol zo sna a ihneď som sa prebudil, pričom som okamžite vedel jej meno.
Vieš, že to, čo si mi práve povedal, môže byť len výplod tvojej fantázie Áthrey?
Viem Ichtys, no nemôžem to nechať len tak. Nech to je ako je, ale potrebujem si byť istý, že Ea nieje v nebezpečenstve.
Dobre teda, ale to, čo ti teraz poviem, ťa isto nenadchne a už vôbec neupokojí. Hovor Ichtys. Naliehal som stále viac, až nakoniec začal hovoriť.
Keď sa Ea narodila, všetci sme vedeli, že Narya sa jej bude musieť vzdať, no nebolo to len kvôli jej rodičom. Keď totiž oni uvideli malé bezbranné dievčatko, zmenili svoj názor a odrazu by boli bránili svojho potomka aj vtedy, keby mu išlo o život. Spomínaš si na to, keď mala Ea sotva deň a ty si sa z plačom prebudil celý dom len kvôli tomu, že si mal o ňu strach? Asi nie, však? Mal si vtedy asi desať rokov, no už vtedy si ju zbožňoval. Narya bola ten krát ešte veľmi vyčerpaná a tak si pri Ei ostával počas nasledujúcich nocí ty, až do toho dňa, keď prišla ona, Nenwen. Prechádzal som práve popri jej izbe spolu z jej starým otcom, naším kráľom a jeho ženou a ako vždy, som podával hlásenia dňa. Vtedy sme však začuli detský plač a krik. Vošli sme do izby a uvideli sme Eu v tvojom náručí. Obaja ste sa skrývali pred Nenwen. Ona totiž, odmlčal sa a potom mi zahľadel do očí. Keď si sa v tú noc prebral, uvidel si skláňať sa nad Einov kolískou dievča s čarovnou dýkou. Snažilo sa ju zabiť. Ty si bol však pohotový a kúzlami si ju omráčil. Eu si vzal do svojej náruče a potom ste sa skryli. My sme vošli do izby a keď jej starý rodičia uvideli, čo sa deje, bránili vás. Na nakoniec obaja zahynuli. Boli to skvelý ľudia. Nenwen však odvtedy vďaka zložitým kúzlam nemôže meniť svoju podobu no i tak, zabíja i naďalej výnimočné deti elfov, ktoré by mohli mať väčšiu moc ako ona. Preto ma teda prekvapuje tvoj sen. Ea je už dospelá. Nieje dieťa, ktoré nemá vyvinutú schopnosti. Práve naopak. Jediná možnosť, pre ktorú by s ňou Nenwen bola je, …
Odmlčal sa a potom sa ma zo strachom v hlase spýtal: Áthrey, nemysli si o mne nič zlé ale, nebol si s Eov, však? Prečo sa ma na to pýtaš? Odvetil som mu a potom som pokračoval. Máš k tomu dôvod Ichtys? Nechcel som mu odpovedať, lebo som vedel, že kým elfovia nie sú spojený manželským zväzkom, je zakázané aby medzi nimi k niečomu došlo. Vychádzalo to zo správania ľudí, muklov, ktorý sa rozvádzali a nikdy neboli s druhou polovičkou spokojný. Nikdy si nenašli toho či tú pravú. Pozrel som do zeme a potom som mu vysvetlil, ako to medzi mnou a Eov je. Nemo počúval a potom mi povedal niečo tak úžasné a pritom tak desivé, ako snáď ani nemôže byť. Áthrey, je teda možné, že by Ea mohla byť tehotná?
***************************************************************
A myslím to naozaj vážne ak nebude aspoň 5 komentov nič nové nedám!!!

43. kapitola

21. května 2008 v 18:18 | Veronika
5 komentov inak ďalšia kapča nebude ... odo mňa šecko
Prebrala som sa v jedno pochmúrne ráno a potom som vyšla z postele. Vonku nebolo ani živej duše a lesy naokolo už otriasli zo svojich konárov všetko lístie. Pozrela som smerom k jazeru, ktoré bolo v tejto chvíli asi naj desivejšie a potom som sa rozplakala. Boli to už presne dva mesiace, čo Áthrey odišiel. Neposlal ani len list. O nikom z ich vojska sa nič nevedelo a v meste začala vládnuť panika. Bolo tam ticho ako pred búrkou, no ak by tá búrka vypukla, ja som ako jediná vedela, že by to nik neprežil. Poznala som moc čarodejníkov a to nehovorím ani o ich zlosti, ktorú vedeli veľmi dobre využívať. Pri spomienke na smrťožrútov a iných zlostných príšer zo sveta mágie som sa striasla. Ich moc bola obrovská a keď som si predstavila, ako proti nej stojí iba samotný Áthrey, nevedela som sa ubrániť ďalším a ďalším slzám.
Eámane? Ozval sa šepot spomedzi dverí v ktorých stála moja mama. Rozbehla som sa k nej a potom som ju objala. Cítila som sa sama ako nikdy. Ona bola teraz jedinou osobou, ktorej som sa mohla zdôveriť, ona jediná poznala môj skutočný strach, bola tým najcennejším, čo som mala. Schúlila som sa k nej a potom som zaspala.
Prebrala som sa až na veľký rachot dolu v predsieni. Dlho tam niečo akoby padalo a potom všetko utíchlo. Vytiahla som zo šuplíka vedľa postele môj prútik a potom som vyšla z izby. Snažila som sa byť čo najtichšie, no to sa mi nepodarilo. Ani neviem ako, ale odrazu ma niekto trafil niečim do hlavy a ja som padla na zem. Videla som slabé obrysy tiel a až potom som si všimla, kto to bol. Malfoy! Zvreskla som a zaútočila som na neho expeliarmusom. Potom som sa tackavo presunula do vedľajšej izby a z nej som sa premiestnila nevedno kam. Slabá som sa odplazila do kríkov vedľa jedného mohutného stromu a až potom som zistila, kde som. Na strome boli vyryté iniciály môjho mena. Neveriacky som pozerala na kmeň stromu a na iniciály vryté do neho. Potom som však rýchlo zabudla na to, čo som videla a premiestnila som sa opäť. Nepriateľ mi bol v pätách a o to horšie bolo, že to bol Malfoy. Išiel po mne ako po zvierati. Vždy som mu však našťastie unikla. Moje schopnosti som v tejto situácii dokázala využiť naozaj naplno. Nebyť nich, už som dávno v Dracových pazúroch. Striasla som sa ho až nikde za hranicami jednej krajiny. Bola prísne chránená a čary tam boli zakázané. Pochybovala som, že by sem niekedy vkročil a preto som sem zavítala. Mala som pravdu. Poobzerala som sa a jeho nikde. Ešte niekoľko hodín som bola v strehu, no potom som už prestala hľadať Malfoya a zamiešala som sa do davu ľudí. Mala som obrovskú schopnosť splynúť z davom a aj teraz sa mi to podarilo. Zašla som do jedného hostinca na okraji mesta a tam som sa ubytovala. Dobytá a unavená som si ľahla do postele a hneď nato som zaspala.
Čary! Kričali ľudia v meste a ja som sa prebudila zo sna. Vonku bola hmla ale bolo vidno množstvo faklí a ľudí, ktorý ich držali. Behali ako šialený a ja som nechápala prečo. U mňa sa ubytovalo jedno dievča! Zakričal hostinský u ktorého som bývala. Mala som chuť ho v tej chvíli zabiť, no to bolo nemožné. Vzala som si všetky veci a vyliezla som oknom z izby. Bežala som ako o život a zastavila som sa až na okraji mesta. Pod najbližším stromom sedelo malé dievčatko a usmievalo sa na mňa. Bolo mi neuveriteľne známe a potom ma vzalo za ruku a obe sme sa premiestnili opäť do Dračích hôr. Ukázala mi iniciály na strome a potom ma vzalo hlbšie do lesa. Zastavilo sa až pred jedným veľkým jazerom. Bola som doma. Stála som priamo pred jazerom Duaffe a potom som si sadla. Hľadela som na hladinu vody a nemohla uveriť tomu, kde práve som. Vrátili sa mi staré spomienky na rodičov a na chvíle strávené s nimi. Pozrela som na druhý breh a uvidela som roztrieštené domy. Prešla som popri brehu a zastavila som pred jedným z najviac zničených domov. Bol to náš dom. Prehrabala som sa v zostatkoch a našla som zopár fotografií a oblečenie Lúthien a Lelweho. Takmer všetko bolo do tla spálené, až na pár drobností. Prešla som o kúsok ďalej a na zemi som spoznala moju izbu. Vtedy som si spomenula na tie časy, keď som sa po prvý krát zaľúbila. Spomenula som si na noc, počas ktorej som sa s Átheyom vytratila z oslavy a aj na to, ako nás potom načapala Ia. V duchu som sa usmiala a potom som si sadla na jednú z rozbitých dosiek.
Áthrey!!! Zakričala som do prázdna a môj hlas sa ozýval široko ďaleko. Pri spomienke na neho som sa však už nerozplakala. Hrdo som sa vzpriamila a potom som už kráčala len vpred. Neobzerala som sa dozadu ale dopredu.
Medzitým hlboko v lesoch niekde v Londýne …
Nemáme už veľa možností veliteľ. Povedal mi jeden mladík a potom sa pozrel von zo stanu. Vonku ležalo niekoľko tisíc mŕtvi a my ostatný sme už boli na konci síl. Naše kroky by boli najradšej išli len smerom domov, no nebolo to možné. Museli sme obrániť našu vlasť, náš ľud, naše životy. Musel som chrániť Eu. Spomenul som si na jej tmavé vlasy a smaragdovo-zelené oči. Chýbala mi viac ako čokoľvek iné a nemohol som sa ubrániť myšlienke, čo práve robí a s kým je. Dúfal som, že je v poriadku niekde vo svojej izbe a zhovára sa s Iov alebo Naryov. Ona bola to jediné, čo ma udržiavalo pri živote. Povedala mi áno! Vezme si ma. Konečne bude len a len moja. Zakaždým, keď som si ľahol na kameňmi posiatu zem, nevadilo mi to. Stačila mi jediná myšlienka na ňu a zaspal som ako malé dieťa. Všetko bolo v poriadku, až kým sa mi nesnívalo to, čo sa mi snívalo.
* * *
Ea sedela uprostred lesa a celá sa chvela. Hľadela na peň stromu a potom sa strhla. Bola dobytá a z kútiku úst jej tiekla krv. Ledva dýchala, nehovoriac o únave, ktorú som na nej videl. Odmiestnila sa a potom sa ocitla niekde na okraji jedného mesta. Nevedel som, kde to je, no vedel som, že ona sa tam cítila bezpečne. Neustále bola v strehu a potom sa zamiešala do davu ľudí, ktorý tam boli. Dlho som ju nevidel. Uvidel som ju až neskôr. Bola tma a ona liezla von oknom. Bežala na koniec mesta a potom stretla malé dievčatko. Nevidel som mu do tváre, až kým Eu nevzalo za ruku. To nie!
* * *
Skríkol som a celý spotený som sa prebral. Spoznal som to malé dievča a vedel som, čoho je schopné. Behal som ako šialený po tábore a mohol som len dúfať, že to bol naozaj len sen.

42. kapitola

17. května 2008 v 19:00 | Veronika
No ... pomaličky sa dostávame ku koncu lásky moje, tak dúfam že mi ešte tým zopár dielov ostanete naďalej verný :) NEZABUDNITE DAŤ KOMENTÁRE !!!
Ležal som uprostred lesa na zemi a cítil som sa taký šťastný ako nikdy. Otočil som sa na druhý bok a otvoril som oči. V prvej chvíli ma strhlo, lebo Ea tam nebola, no potom mi len napadlo, že sa asi vrátila do mesta. Obliekol som si veci a onedlho som už stál na balkóne svojej izby a pozeral som na Eu. Mal som pocit, ako keď prišla do mesta prvý krát, no teraz, teraz som bol omnoho šťastnejší.
Ea? prihovoril som sa jej, len čo som vyšiel von. Ahoj, povedala mi potichu a potom odvrátila svoj pohľad iným smerom. Deje sa niečo? Spýtala sa ma Narya, no potom sa radšej zdvihla a odišla preč. Priblížil som sa k Ei a objal som ju. Nie tu! Strhla sa a radšej si sadla na druhú stranu stola. Pozeral som zmätene na ňu no nechcel som jej protirečiť. Sadol som si oproti nej a spoločne sme sa naraňajkovali. Bolo to nádherné. Povedal som jej, keď som si bol istý, že nás nik nepočúva. Potom som ju vzal za ruku a odviedol ju do svojej izby. Pozerala bezbranne na mňa a ja som si ju k sebe pritúlil. Milujem ťa. Zašeptal som jej do uška a potom som ju pobozkal.
* * *
Jeho bozky boli tak prekrásne ako nič iné na svete. V jeho náručí som sa cítila tak bezpečne a pri ňom som dokázala zabudnúť na všetko zlé. Keď sa mi zahľadel do očí, kolená sa mi podlomili a keď sa priblížili jeho pery k mojim, mala som pocit že horím. Vzal ma do náruče a neustále ma bozkával. Nedokázala som mu povedať nie. Na to som ho totiž príliš milovala. Áno, milovala. Vždy to tak bolo, no nikdy som si to nechcela pripustiť no teraz, teraz už vnímam všetko inak. Milujem ťa, povedala som mu a on ma opäť pobozkal. Tento krát však inak. Bolo to silnejšie a ja som cítila jeho lásku. Položil ma na postel a začal mi dávať dolu šaty. Nebránila som sa, práve naopak. Hľadela som mu priamo do očí a bozkávala ho. Ležala som priamo vedľa neho a cítila som jeho dych. Naše telá boli ako v ohni a čím bližšie boli pri sebe, tým viac rástlo vzrušenie medzi nami dvoma.
* * *
Pritiahol som si ju k sebe a pobozkal som ju. Vezmi si ma. Povedal som jej a ona len nemo pozerala do mojich očí a mlčala. Čože? Povedala mi nakoniec, no neuhla mi pohľadom a už vôbec sa odo mňa neodtiahla. Práve naopak. Jej telo bolo vedľa môjho a ja som jej hladil vlasy. Milujem ťa Eámane. Povedal som jej a ona mi odpovedala tými najsladšími slovami, akými len mohla … aj ja ťa milujem Áthrey. Vzal som ju do svojho náručia a spýtal sa jej opäť … Vezmeš si ma?
* * *
Preboha! On si ma chce vziať?! V hlave mi premávalo asi milión otázok a ja som ani na jednu nedokázala odpovedať. Mlčala som ako hrob, no nechcela som povedať nie. Najradšej by som povedala áno, lenže, nebolo by to narýchlo? Ležala som práve nahá v jeho posteli a on len čakal na moju odpoveď. Áno … povedala som mu nakoniec a on začal vyvádzať ako malé dieťa. Urobila som dobre? Čo teraz? Budem môcť ešte cúvnuť? Čo ak by som si to náhodou rozmyslela? A zasa tých nekonečne veľa otázok. Ďakujem … povedal mi Áthrey a potom ma začal vášnivo bozkávať. Úplne som zabudla, na čo som práve myslela a oddala som sa mu. Jemu, aj jeho bozkom.
* * *
Bozkával som ju a držal som ju v pevnom objatí. Nechcel som ju už nikdy pustiť. Ona si ma vezme! Kričal hlások v mojej hlave a ja som sa div nerozplakal. Ea ležala vedľa mňa, no spala. Bolo to tak dokonalé, až som sa bál, že je to len sen. No nebol! Onedlho sa Ea prebudila a akonáhle otvorila oči, uvidela mňa. Dobré ráno princezná. Povedal som jej a ona sa len na mňa usmiala. Potom sa ku mne pritúlila a spolu sme si užívali tejto chvíle.
Zotmelo sa a vonku a odrazu niečo stalo. Vyzeralo to ako útok, no našťastie nie. Obliekol som si veci a zbehol som dolu. Predo dvermi ležala skupina elfov, ktorý boli na pokraji svojich síl. Nedokázali hovoriť, iba sledovali, čo sa deje vôkol nich. Zavolajte liečiteľa! Kričal som na ostatných a potom už ani neviem ako, ale ocitol som sa uprostred pustiny. O pár dní dvaja zo skupiny zomreli, no ostali ešte štyria. Oni však mali veľkú nádej na prežitie. Onedlho sa im prilepšilo a my ostatný sme konečne zistili, čo sa deje. Nemo som počúval strastiplnú cestu týchto hrdinských elfov a nevedel som, ako sa tváriť. Začala sa vojna. Vojna, medzi svetom čarodejníkov a našim svetom. Ea stála za mnou a ako nová kráľovná musela zaujať aj pozíciu veliteľky. Videl som, ako ju to trápi, no nedokázal som jej pomôcť inak, ako len ísť namiesto nej. Zorganizoval som vojsko a s obrovskou presilou sme vyrazili do boja. Vyrazili sme, no o tom nemal nik potuchy a najmä Ea nie. S Naryov sme sa zhodli na tom, že najlepšie bude, ak sa ona o ničom nedozvie a tak sa aj stalo. Naposledy som ju pobozkal, no ona nevedela, že to naposledy bolo. Milujem ťa a navždy aj budem, povedal som jej a ona sa ma len spýtala čo sa so mnou deje. Nič láska, zaklamal som jej a na druhý deň som už pripravený kráčal cestou cez les, ďaleko od Niawallu.
**********************************************************
Kým nebude 5 komentárov tak už ďalšiu nedám, i keď, myslím že mi to nijakú tu dobu tak či tak potrvá :) nato treba kopnutie od múzi tak držte palce :)

41.kapitola

15. května 2008 v 16:25 | Veronika
Waaaaaaaaaaaaaaa ... new kapča ... Ďakujte Evqe a Soničke :D bez nich by dnes žiadna nebola.
Bolo prekrásne slnečné ráno a vonku vládla veľká vrava. Prečesala som si vlasy a potom som sa vyšla pozrieť na balkón, čo sa to deje. Na ceste boli rozsypané lupienky ruží a stromy boli rozkvitnuté ako na jar. Ostala som tam nemo stáť a z úžasom som hľadela na tú krásu. Odrazu som zacítila tak prenikavú vôňu ako nikdy. Cítila som sa ako v raji.
Dobré ránko dcérka. Za počula som moju mamu a rozbehla sa k nej. Čo sa to deje? Vyhŕklo zo mňa a nedokázala som skryť úsmev na tvári. Konečne som mala opäť dobrú náladu a mienila som si ju naplno užiť. Mama ma vzala len za ruku a odviedla ma do jej izby. Potom sa na chvíľu zašla do vedľajšej izby a priniesla zo sebou prekrásne šaty. Boli ako pre princeznú, no nie pre tú z rozprávky, ale pre elfskú princeznú. Boli tak dokonale prepracované, že som stratila reč.
Všetko najlepšie Eámane. Povedala mi mama potichu a podala mi šaty. Vzala som ich do náruče a rozplakala sa. Bolo to od nej naozaj skvelé že nezabudla. Potichu som vzlykala a potom som ju objala. Ďakujem ti mami. Povedala som jej a potom sme sa pobrali spoločne von.
Všetko najlepšie princezná, kričali mi ostatný, len čo som okolo nich prešla. Bola som naozaj nadšená a konečne som sa cítila ako doma. Všetko bolo také skvelé.
Hej Ea! Zakričal na mňa Thielk a potom ma len objal a zaželal mi všetko najlepšie. Boli to tie najlepšie narodeniny aké len môžu byť. Deň mi ubehol ako voda a na večer ma Ia spolu s Thielkom vzali von. Dostali sme sa do tej časti lesa, o ktorej sa mi tak často snívalo. Potom sme však prešli ešte o kúsok ďalej, kde na stromoch svietili malé svetielka, no všade bolo ticho. Všetko najlepšie Ea. Snáď sa ti náš darček bude páčiť. Povedali mi obaja a potom bezo slova odišli.
Stála som tam potichu ako myš vo svojich nových šatách a rozhliadala sa. Nikde nebolo nikoho a mne už začal behať mráz po chrbte. Pocítila som strach a odrazu niečo zaprašťalo v kríkoch. Strhla som sa a potkla som sa o pník stromu, ktorý tam bol. Vydesene som sa rozhliadala a potom som okolo seba vytvorila neviditeľný štít. Au! Vykríkol odrazu niekto a odletel dozadu. Zložila som svoj štít a priblížila sa k neznámemu. Ležal nehybne uprostred malej čistinky a tvár mal od krvi. Ja som ho zabila!!! Preletelo mi hlavou a podišla som k nemu bližšie. Odrazu sa pohol a postavil.
Tak toto som teda naozaj nečakal. Povedal pre seba a oprášil sa. Bol oblečený v bielom habite či čo to bolo, no vyzeral v tom naozaj sexi :D potom pozrel na mňa a ja som sa zahľadela do jeho očí. Stačil mi len okamih a hneď som vedela, kto to je. Pozerala som na neho a potom sa rozplakala. Nebolo to preto, že by som cítila vinu ale preto, že to bol on. Áthrey. Stála som tam ako stĺp a nemohla som sa pohnúť. Nevedela som čo povedať, nevedela som čo robiť. Iba som mlčala.
Všetko najlepšie Ea. Povedal mi Áthrey a podišiel ku mne. Vtedy sa vo mne akoby niečo prelomilo a ja som cúvla. Deje sa niečo? Spýtal sa ma a pokúsil sa podísť opäť bližšie no márne. Ja som sa opäť vzdialila. Čím bližšie sa snažil ísť, tým viac vo mne vzrastal pocit, aký som doteraz nepoznala.
Bol to strach? Spytovala som sa sama seba, no nedokázala som si odpovedať. Zahľadela som do zeme a vtedy sa stalo niečo, niečo čo som nečakala.
* * *
Správala sa naozaj nepredvídateľne. Čím bližšie som sa pokúšal dostať, tým viac sa mi vzďaľovala. Nedokázal som si to vysvetliť, no nemohol som už cúvnuť. Buď teraz alebo nikdy. Sledoval som jej výraz tváre a čakal na vhodnú príležitosť. Dlho na mňa len pozerala, no nakoniec sklopila zrak a zahľadela do zeme. Vtedy som vedel že je to táto chvíľa. Priblížil som sa k nej a vzal ju do náručia. Chvela sa a ja som vedela že teraz. Zahľadel som jej do očí a potom som ju pobozkal. Naše bozky boli vášnivé no pritom tak dokonalé. Nechcel som aby sa táto chvíľa niekedy skončila a každou sekundou som si bol svojimi citmi istejší. Bozkával som jej pery, ktoré chuti tak sladko, ako čokoláda. Ba boli dokonca sladšie. Moje telo bolo ako v ohni a bol som si istý že jej tiež. Dotýkal som sa nežných kriviek jej tela a hladil som ju po vlasoch. Vzal som ju do náručia a položil ju na zem posiatu lupienkami ruží. Opatrne som jej vyzliekol šaty a potom sme sa oddali jeden druhému. Bola to tá najkrajšia chvíľa v mojom živote.
* * *
Ráno som sa prebrala v jeho náručí. Mala som pocit že lietam. Pritúlila som sa k nemu bližšie a spomenula si na predošlú noc. Spomenula som si na jeho bozky a objatia. Na jeho dotyky a nežné slová. Potichu som sa usmievala no potom som si obliekla šaty a vrátila sa do mesta. Nemohla som pripustiť, aby sa niekto o tom dozvedel. Vošla som do svojej izby a prezliekla sa. Potom som sa ešte učesala a vyšla som von, naraňajkovať sa.

***********************************************************
Poprosím komentíky ale fakt ... dnes som sa naozaj snažila :)

40.kapitola

13. května 2008 v 16:33 | Veronika
A zasa nová kapitola ... ja sama nemôžem veriť že už 40!!! To je naozaj haluz :) ...
Ea … slniečko moje, vstávaj. Začula som známi hlas a otvorila oči. Nado mnou sedel Áthrey a usmieval sa. Čo sa deje? Spýtala som sa a posadila na kraj postele. Nič sa nedeje … len chcem, aby si sa teraz obliekla a išla sa so mnou prejsť. Ja? Povedala som prekvapene, no on jel prikývol a odišiel s izby. Obleč sa a prídi k jazeru. Povedal mi nakoniec a zatvoril za sebou dvere.
Jupííííí !!! Vyskočila som na postel a neustále som sa usmievala. Toto je sen … hovorila som si v duchu, no bola som tak nadšená ako nikdy. Odrazu som sa uvedomila a rýchlo sa obliekla. Dala som si tie najlepšie šaty a rozbehla sa k jazeru. Áthrey stál obďaleč a pozeral dopredu. Bolo ešte skoro ráno a slnko práve stúpalo nad hladinu vody, ktorá sa trblietala sťa milióny diamantov.
Áthrey? Podišla som k nemu a usmiala sa. Prečo som tu? Spýtala som sa nenútene a zahľadela som sa mu do očí. Usmieval sa rovnako ako jeho oči. Vyzeral byť tak šťastný.
Chcel by som sa ti z niečim priznať Ea. Povedal potichu a potom sa otočil ku mne. Čo? Povedala som už trocha zdesene no nedala som to na sebe vedieť. Pozrela som do zeme a začala počúvať o čom hovorí.
* * *
Pozerala priamo na mňa a potom sklopila zrak. Vyzerala byť odrazu tak smutná, no ja som už nevydržal. Musel som jej povedať pravdu.
Vieš, hovoril som pomaly a sledoval ako reaguje. Začal som jej hovoriť o tom, ako som sa zamiloval do jednej elfky, no ona zatiaľ nič netuší. Hovoril som to s veselým tónom v hlase v nádeji, že si uvedomí, že tou elfkov je ona sama. No v tomto som však urobil chybu. Ea sa namiesto toho iba rozplakala a utiekla. Ostal som tam stáť úplne zmätený a potom som bez slova od kráčal do svojej izby. Tak toto som naozaj pokazil ...
* * *
Ako len mohol … hovorila som si v duchu a plakala do vankúša. Bolo to naozaj to najhoršie, čo som od neho kedy počula. Bolelo to ako nikdy. Mala som pocit, že z mojím životom je koniec.
Ea? ozvalo sa odrazu a do mojej izby vstúpil Thielk. Ahoj … povedala som potichu a utrela si slzy. Vieš, neber si to zle ale dnes nemám náladu … povedala som a ľahla si do postele. Deje sa niečo? Prečo plačeš? Spýtal sa ma no ja som ho len bez milosti odbila. Nemala som ani len najmenšiu chuť sa teraz z niekym rozprávať. Potichu som vzlykala do vankúša a rozmýšľala čo teraz.
* * *
Áthrey? Vošiel som do jeho izby a posadil sa do kresla. Čo sa deje. Odpovedal mi, no stále pozeral smerom von. Nevieš čo je Ei? Je … neviem … nikdy som ju takú nevidel. Vyzerá ako by jej niekto ublížil. Stále plače a nechce s nikým hovoriť. Je mi to naozaj veľmi ľúto. Nedokážem sa na ňu takto pozerať … odmlčal som sa a pozrel na bratranca. Ten ešte stále pozeral von oknom a ...PLAKAL! Tomu by nikdy nikto neuveril … ON veľký bratranec ktorý sa nikdy ničoho nebál a nikdy nevyronil ani len jednu slzu teraz plakal ako malé dieťa … konečne mi všetko došlo. To ty si Ei ublížil však! Skríkol som na neho a postavil sa. Vrelo to vo mne ako nikdy. Zaťal som päste a pozeral na neho.
Konečne sa otočil a pozrel aj on na mňa. Jeho pohľad bol snáď horší ako Ein. Oči mal červené a neustále plakal. Podlomili sa mi kolená a namiesto toho, aby som ho ubil či mu vynadal som ho objal. Bol naozaj ako bezbranné dieťa.
Čo sa medzi vami udialo? Spýtal som sa ho, a očakával, že aspoň on mi odpovie na moju otázku.
* * *
Pozrel som na Thielka a ukázal mu na stoličku pri okne. Obaja sme sa posadili a ja, aj napriek všetkému, čo som vedel som mu povedal celú pravdu. Hovoril som mu o tom, ako som s Eov vyrastal, ako mi ju jej matka prisľúbila za ženu a ako som sa do nej pred niekoľkými rokmi zamiloval. Čakal som, že Thielk so mnou už nikdy neprehovorí, no to bola hlúposť. On sa na mňa len pozrel a potom sa pousmial. Ty si naozaj poleno Áthrey. Povedal mi a ja som konečne odtrhol zrak od okna a pozrel na neho. Ako to myslíš??? Zvreskol som na neho, no potom som už nenachádzal slov. Mal pravdu. Naozaj som poleno. Sklopil som zrak a potom som už radšej neprehovoril.
* * *
Ea? vošiel som opäť do jej izby, no teraz som už mal dôvod. Pozrel som sa na ňu a potom sa usmial. Povedz mi, ale úprimne … Čo cítiš k Áthreyovi? Vyhŕklo to zo mňa ako zo stroja a potom som čakal na jej odpoveď. Pozdvihla zrak a pozrela na mňa tým jej dokonale prebodujúcim pohľadom.
Neviem čo to teba trápi. Odpovedala mi a vyhodila ma z izby. Tak toto je dostačujúci dôkaz. Pomyslel som si a začal som splietať môj dokonalý plán.
*************************************************************
Zatiaľ koniec ... ach jaj už len zorád dielov a koniec poviedke :D no čo už ... stáva sa :)Komenty!
//<![CDATA[ //]]>

Desing

13. května 2008 v 12:44 | Veronika
Jednoduchá otázka ... páči sa vám môj nový desing či nie??? Hlasujte v ankete ... díks

Pokus ...

12. května 2008 v 19:05 | Veronika
V tomto pokuse ide o to, aby ste sem vpísali čo najviac komentov. Dúfam že nie ste naozaj taký ľavý, ako sa tvárite, keď nenapíšete komentík k poviedke či inému.
Proste napíšte čo najviac komentíkov ... lebo sa začnem vyhrážať ... a nenapíšem už ani jednu poviedku ... tak sa snažte :) ... zatiaľ papa ...

2000 - no teda ... ste klasa :)

12. května 2008 v 13:57
Teda deckááá ... vy sa vôbec nezdáte ale práve sme spoločne prekonali hranicu ... áno 2000!!!
ste super ... strašne moc vám ďakujeeeem :) ... len tak ďalej a každý deň sem aspoň s času načas skočte :)
Inak pod týmto článkom sa nachádza 8.kapitola ... Aryanin RPG svet tak šup ... chcem komenty!
Inak to je odo mňa už všetko ... papa :)
........................................................................................................................................
A toto venujem Matúškovi a Angele Frams ... ktorý doplnili moju návštevnosť presne na číslo 2000 :) cmuq :)

8.kapitola - Všetko na rýchlo :)

12. května 2008 v 13:45 | Veronika
No a mám to opäť pokračko z môjho RPG života ... sorry za také rýchle zhrnutie ale no ... je toho toľko a pritom nič nestíham ... podpredu pardón :)
Gratulujem … ozvalo sa na druhej strane telefónu a ja som odpadla. Prebrala som sa asi o hodinu keď prišiel Albus. Vyzeral byť dosť otrasený a očividne bol bez nálady. Ahoj. Pozdravila som ho a podišla k nemu. Vedela som čo je vo veci no nechcela som ho ešte viac dráždiť. Posadila som sa oproti nemu a pousmiala sa. Potom som sklopila zrak a pozrela na bruško. Každým dňom sa zdalo byť väčšie a väčšie no teraz som už aspoň vedela prečo. Usmiala som sa a potom som zahľadela Albusovi do očí. Deje sa niečo? Konečne prehovoril a kľakol si predo mňa.
Musím ti niečo povedať miláčik. Odvetila som mu potichu a on odtrhol svoj zrak od môjho bruška. Je niečo s malým? Vydesene povedal. Nie nič … ibaže … odmlčala som sa a pousmiala. Mám novinu … povedala som po chvíli a potom pokračovala. No … vieš … budeme mať nie jedno ale dve deti. Vykoktala som sa nakoniec a čakala na jeho reakciu.
To naozaj? Povedal prekvapene no v jeho hlase som počula radosť. Naozaj … odvetila som mu a on mi venoval bozk. Bolo to naozaj prekrásne.
O niekoľko mesiacov …
Albus??? povedala som behom sekundy a podišla k nemu. Čo sa deje. Povedal mi a objal ma. Myslím … začala som, no odrazu mi praskla voda. Albus vzal pohotovo veci a už ma išiel nakladať do auta keď sa to začalo. Čo teraz? Pišťala som od strachu a nevedela kam skôr. O chvíľu som späť. Povedal mi a odišiel preč. Albus! Kričala som sa ním a mala som pocit že už čoskoro začnem rodiť.
Onedlho sa Albus vrátil a vzal ma do domu. Vyniesol ma do izby a položil na postel. O chvíľu vletel do dverí Serpent. No to snáď nie! Pomyslela som si no v tom prišla ďalšia kontrakcia. Okrem bolesti som nevnímala už nič iné. Onedlho prišlo na svet prvé bábo. Bol to chlapec a hneď na to dievčatko. Šťastím som sa pri pohľade na tie dve malé stvorenia rozplakala. Neverila som tomu, čo sa práve udialo. Na svet prišiel Lucas Andrew Potter a Sophie Mischel Potter. Naše dve malé slniečka.
O pár dní …
Už? ozval sa hlas spoza dverí a ja som odvetila už taktiež. To je tvoj deň sestrička. Začula som Siriov hlas a vyšla som s izby. Si prekrásna. Povedal mi a objal ma. Stála som pred ním v prekrásnych svadobných šatách ako princezná a rovnako som sa aj cítila. Kde sú deti? Spýtala som sa ho a on ukázal von oknom. Vonku stála Sham s deťmi v náručí a uspávala ich. Sirius sa usmieval s láskou v očiach sledoval Sham. Mali by sme už ísť. Povedal mi odrazu a ja som si už len pripla na krk náhrdelník mojej mami a vyšla som spolu s bratom von.
O chvíľu sme zastavili pred dverami kostola kde už boli všetci. Albus stál pred oltárom a pozeral mojím smerom. Začala hrať hudba a ja som vošla do kostola. Zrak všetkých tých ľudí upierajúci sa na mňa som však nevnímala. Jediné čo som vnímala bol Albus. Kráčala som smerom k nemu a mala som pocit že lietam. Onedlho som začula jeho ÁNO a po ňom nasledovala moje ÁNO.
A týmto vás prehlasujem za manželov. Povedal nám kňaz a Albus ma v tej chvíli pobozkal. Milujem ťa. Šepol mi do uška a potom ma vyniesol von s kostola.
Ako inak … po svadbe musí byť aj párty. Všetci oslavovali a ja som si užívala prvých chvíľ ako pani Potterová.
Čo tak sa vypariť. Ozval sa odrazu Albus a ja som s nadšením prijala, no najskôr som hodila kyticu, ktorú chytila Radka. Si na rade James. Povedala som s úškrnom Albusovmu bratovi a potom sme sa vyparili.
Albus ma preniesol cez prah, teraz už našej spoločnej izby a s bozkami sme padli do postele. Milujem ťa … povedala som mu a potom sme zaspali v spoločnom objatí.
****************************************************************
A toto je zatiaľ všetko :) vďaka za návštevu a slubujem že popracujem na ďallšej kapči viac ... aspoň dúfam*angel face* :)

13.Bleskovka

11. května 2008 v 13:21 | Veronika
A konečne po niekokých ,, rokoch´´ tu mám pre vás opäť bloskovečku :)
Takže ... iba zopár otázočiek na váš účet :) ... Nech sa páči :
1. Ako často navštevujete môj blog?
2. Páči sa vám Desing blogu? Netreba ho zmeniť?
3. Čo hovoríte na moje poviedky?
4. Chýba vám tu niečo?
5. Ak chcete prejsť touto bleskovkou tak doplnte :)
Zelené oči ropúch, čerstvo naložených
a tabulovo čierne vlasy má,
len po ňom túžim, on je právý ženích,
Temného ... doplnte
A toto je zatiaľ všetko ... iba ak ... čo by ste radi na diplomček??? :) zatiaľ papa :)

Nooo ... tak toto je prvý krát čo dávam článok o Spriatelený blog :)

10. května 2008 v 19:22 | Veronika
Takže jeden super chalan si vytvoril blogísek a ja som veľmo poctená že píše aj o mne :) preto si ho pripájam k Spriateleným blogom :)
Derick máš fakt cool poviedočky, ktoré píšeš ja viem aj s Albusom :) ste naj ... len tak ďalej :)
A tu kliknite na Derickov blog ... Zde ;)
A toto je všetko zatiaľ ... papa a vďaka že ste sa tu zastavili :)

39.kapitola

8. května 2008 v 14:36 | Veronika
Zatvorila dvere a mne z očí vyhŕkli potoky sĺz. Bolo to neuveriteľne bolestivé a ja som už nevedel ako ďalej. Miloval som ju viac ako svoj život no ona ani len nevie, že žijem. Teraz je očividne šťastná. Ako vravela, potrebuje voľnosť. Nechce sa viazať. Ja by som jej zničil život. Keby vedela, že tým jej nastávajúcim som ja, isto by sa so mnou už ani len nerozprávala a to, to ja nemôžem dopustiť. Potrebujem byť v jej bezprostrednej blízkosti. Nedokážem bez nej žiť. Potrebujem byť s ňou, i keď len ako priateľ. Bolo to naozaj ťažké kým som dospel k tomuto rozhodnutiu, no bolo to potrebné. Ea ma nebude nikdy milovať no viem, že ako priateľa ma akceptuje, čo je aspoň ako taká výhra. Kým bude šťastná ona, budem šťastný aj ja …
* * *
Myslím, že som sa zamiloval Áthrey. Pozrel som na svojho bratranca, ktorému práve vypadla z ruky šálka a usmial som sa.
Vieš, ona je taká ... Proste som sa, zdá sa zamiloval. Cítim k nej to, čo sa nedá slovami popísať. Je to taká zvláštny pocit vo mne. Keď ju vidím, podlamujú sami kolená a mám chuť ju neustále držať v náručí. A naopak, keď s ňou nie som, neustále ju vidím pred sebou, i keď dobre viem, že tam nieje. Chcem ju mať stále pri sebe. Potrebujem ju viac ako čokoľvek iné na svete. Čo mám robiť … vieš, keď sme boli malý, hovorili sme si všetko a pomáhali si, keď sme boli v koncoch a v tých práve som. Poraď mi Áthrey … čo mám robiť? Už som v koncoch.
Áthrey na mňa pozrel a pousmial sa. Nemôžem veriť tomu, čo mi tu hovoríš Thielk. Ty a zamilovaný … myslím, že si konečne dospel.
Áthreyovi to možno bolo vtipné no mne nie. Chcel som, aby bola Ea moja a nikoho iného. Nechcel som, aby mi ju niekto prebral skôr, ako sa ja o niečo pokúsim. Prosebne som pozeral na bratranca až kým mi povedal niečo tak jednoduché a pritom tak účinné, že som si nevedel vysvetliť, ako som na to neprišiel aj ja sám. Proste sa s ňou porozprávaj nie? Ak ju máš skutočne tak rád, tak to musíš risknúť. Veď vieš ako sa hovorí … ,, Risk je zisk´´. Čo ty vieš … možno je ona na tom rovnako. Kto to vlastne je? Spýtal sa ma Áthrey a mne sa na tvári objavil úsmev. Pri myšlienke na Eu mi srdce poskočilo radosťou a zasnene som pozeral do steny. Pozrel som na bratranca a s nadšením som povedal … Kto iný ak nie ona, tá najkrajšia osoba na svete. To najvznešenejšie a najskvelejšie stvorenie aké je … jednoducho ona … Eámane.
* * *
Čože??? vykríkol hlások vo mne. Ako to! To nieje možné … Ea nie! Ona je moja … moja a nikoho iného. To nie … musím ho odhovoriť … ale ako? Čo mu mám preboha povedať. Vyzerá byť tak šťastný a čo ak, čo ak je on Einov láskou. Pozeral som na neho a nedokázal som potlačiť pocit emócií. Vrelo to vo mne, no našťastie som nevybuchol. Pokojne som vyšiel z izby a išiel do lesa. To je totiž jediné miesto, kde si môžem usporiadať myšlienky. Jediné miesto, ktoré mi pripomína Eu.
Eu a nikoho, kto s ňou súvisí …
* * *
Sedela som uprostred izby na zemi a pozerala navôkol. Svetlo prenikalo dnu a izba bola zaliata svetlom. Pri pohľade na toto všetko som sa uvoľnila a zhlboka nadýchla. Cítila som voľnosť. Vyčistila som si hlavu a na nič nemyslela. Zahĺbila som sa do seba a zbystrila sluch.
**************** ****************
Dlho bolo ticho, až kým som nezačula kroky. Najskôr slabo, no neskôr zosilneli. Zastavili až pred mojimi dverami. Chvíľu sa nič nedialo, až kým niekto potichu nevošiel do mojej izby. Otočila som sa a vytiahla prútik ,, Expeliarmus´´ vykríkla som.
Preboha! Skríkla som, keď som uvidela, čo sa stalo. Áthrey … si v poriadku? Pribehla som k nemu a zahambene pozrela do zeme. Prepáč. Povedala som potichu a potom mu pozrela do očí. To je v poriadku. Povedal mi a pokúsil sa vstať. Pokúsil, no nepodarilo sa. Padol na zem a chytil si hlavu. Bože … zapišťala som, keď som uvidela krv. Ja … jajkala som a nedokázala ďalej hovoriť. Cítila som sa hlúpo. Nechcela som … povedala som a rozplakala sa. Nič sa nestalo. Povedal mi … mal som asi zaklopať … precedil cez zuby a usmial sa. Mne to však nebolo vtipné. Plakala som čím ďalej, tým viac a nedokázala som si to odpustiť. Neplač Ea … povedal mi Áthrey a vzal moju tvár do rúk. Pozeral mi do očí a potom ma pobozkal.
**********************************
Hej … princezná … prečo ležíš na zemi? Otvorila som oči a uvidela Thielka. Ach … to si ty. Povedala som potichu a vstala som. No hej … ja a nik iný. Povedal mi naštvane. Prepáč, nechcela som … asi som zaspala. No … áno. Ležala si tu na zemi a usmievala sa. Čo sa ti snívalo? Spýtal sa ma, no ja som nemala najmenší úmysel odpovedať mu. Nič … zaklamala som a posadila sa na stoličku. Thielk sa posadil oproti mne a potom sme sa ešte dlho rozprávali. To bol teda sen*pomyslela som si a v duchu som si priala, aby to bola len a len pravda*.
**********************************************************
--------------------------------------------------------------------------------------------
A toto je zatial všetko tak chcem 5 komentov ... bo inak nepíšem ďalej :D ... ako sa vám to teda páčilo??? :D

Leona Lewis :)

5. května 2008 v 13:54
Tak táto babenka je fakt super ... momentálne mám túto pesníčku na mobile ako zvonenie ... je fakt cool tak si vypočujte :) ako sa páči vám???
No a to je odo mňa zasa všetko :D ... naozaj fakt sry že sem dávam teraz tak málo vecí :) možno nabudúce tak zatial ale díík že ste tu boli :)

38.kapitola

5. května 2008 v 13:53 | Veronika
A mám tu zasa new kapču ... ako aj predošlá ... nenapíšem new, kým nebude aspoň 5 komentárov. Vďaka za pochopenie :)
Padol list … Les bol neuveriteľne tmavý a začala padať hmla. Na oblohe jasne žiarili hviezdy, pričom mesiac doposiaľ osvetľoval lesné cestičky. Teraz sa však všetko zmenilo. V lese odrazu nebolo nič vidieť. Nebolo počuť ani len šuchot padajúceho lístia, či poletujúci vetrík.
Ochladilo sa a dievča, ktoré stálo samé uprostred lesa sa vydesilo. Začalo bežať nevedno kam, pričom vlasy jej padali do rán na tvári. Slzy jej tiekli jedna po druhej a ono už nevládalo. Unavené a dobyté padlo na zem a ponorilo sa do tmy.
Kto si? Povedalo, keď sa prebralo. Plamienok ohňa blkotal a osvetľoval časť lesa, ktorú dievča nepoznalo. Obrysy osoby sediacej oproti nej vyzerali desivé, no opak bol pravdou. Dlho medzi týmito dvoma bytosťami vládlo ticho a napätie, až kým sa dievča nespýtalo opäť.
Kto si? A … kde to som?
To nie sú otázky, na ktoré chceš vedieť odpoveď. Povedala odrazu tá … bola to žena! Dievča najskôr prekvapene pozeralo smerom k nej a až potom si uvedomilo, čo povedala. Najskôr nevedelo čo povedať, preto iba mlčky pozeralo na plamienky ohňa.
Máte pravdu. Povedalo však nakoniec a smutne zaborilo tvár do dlaní. Prečo si taká smutná … spýtala sa žena dievčaťa, ktoré však vôbec nevnímalo čo hovorí. Potichu vzlykalo a rozmýšľalo nad svojim životom. Malo pocit, že toto je najťažšia skúška jej života.
* * *
Prečo práve ja! Hovorila som si v duchu a pozerala do knihy. Veď elfovia majú svoju kultúru, sú ten najvznešenejší ľud sveta a … Ja sa mám vydať proti svojej vôli! Však to je … Nie! To nemôžem predsa dovoliť! Som mladá, teraz dokonca aj zaľúbená a to sa mám vydať za niekoho úplne cudzieho??? Nikdy!
Vstala som z kresla a vošla do pracovne svojej matky. Čo sa deje? Spýtala sa ma a zdvihla zrak od množstva kníh a poznámok na stole. Pozerala som na ňu, ale nedokázala som vydať ani hláska. Na jej vyzvanie som sa posadila na stoličku a začala hovoriť.
Mami … spustila som pomaly, aby to vyzeralo nenútene. Vieš, ja chcem byť skutočne dobrou vodkyňou nášho ľudu, no nechcem sa vydávať! A už vôbec nie za niekoho, koho ani nepoznám. Viem, že si to kedysi sľúbila, ale nemôžeš predsa dopustiť, aby som celý svoj život trpela. Nemôžem sa predsa vydať bez lásky … Pokračovala by som aj ďalej, no moja matka sa len usmievala. Čo je??? Zapišťala som a neodpustila som si neúprosný pohľad smerovaný k nej. Nemusíš sa vydať, keď to sama nebudeš chcieť Eámane. Povedala odrazu moja matka. Nedokázala som sa odrazu spamätať. Ako je to možné? Veď si vravela … Ja som vravela, no nedovolila si mi dokončiť to, čo som začala. Ea, dcérka, nemusíš sa vydať, kým to sama nebudeš chcieť. Bolo by to voči tebe nefér a s tým mi dá isto každý za pravdu. Nechcem aby si žila v utrpení tak, ako ma nútili žiť moji rodičia. Chcem aby si bola šťastná a viem, že keď nebudeš s tým koho nemiluješ, tak by si mi to nikdy neodpustila.
Pozerala som na ňu s pohľadom plným sĺz a nedokázala som hovoriť. V tejto chvíli mi bolo neskutočne zvláštne. Vstala som a objala ju. Konečne som mala pocit, že je to moja matka. Konečne sa tak voči mne správala a ja som si to nesmierne vážila. Mám ťa rada mami … povedala som jej a usmiala som sa tak, ako aj ona na mňa. Naozaj skvelý pocit …
Ahoj Áthrey … s úsmevom som vošla do jeho izby a ľahla si na jeho posteľ. Neruším? Ty nikdy … odvetil mi a ja som sa na neho usmiala. Čo sa deje? Opýtal sa ma a zo záujmom sa na mňa pozeral. Nedokázala som mu klamať, najmä v tejto chvíli, vo chvíli, keď zo mňa opadol všetok ten stres zo svadby. Vyrozprávala som mu všetko dopodrobna, vrátane toho, ako som bola celá nesvoja že si mám vziať kto vie akého tĺka, i keď ho vybrala moja mama. Nemala som vôbec nijakú chuť sa vydávať … povedala som mu a usmievala sa. Najskôr si chcem život užiť a nie sa hneď viazať. Neustále som sa smiala no Áthrey odrazu zmĺkol a tváril sa nešťastne. Čo ti je? Spýtala som sa ho, no on len mlčky pozeral do zeme. Si v poriadku? Vstala som a podišla k nemu. Vyzeral naozaj smutne a mlčal. Kľakla som si pred neho a vzala ho za ruky. On na mňa pozrel a jeho oči boli tak zvláštne. Jeho pohľad bol plný smútku. Áthrey … povedala som potichu a zosmutnela som aj ja. Mala som pocit, že jeho smútok je aj mojim. Čo sa to preboha so mnou deje? Pohladila som ho po tvári a potom som radšej odišla. Dobrú noc … povedala som a zavrela za sebou dvere.
***********************************************************
A toto je zatiaľ koniec ... snáď sa páči :)

37.kapitola

1. května 2008 v 19:22 | Veronika
No, ja tu mám pre vás konečne pokračko poviedky Za Potterovým zrkadlom :) viem že som už dlho nijakú nenapísala hh šak som vravela že pomaly by som mala končiť ... ale tak uvidíme, koľko častí budem ešte schopná napísať :)
Som rád že si tu. Isto si tu zvykneš. Elfovia sa síce najskôr tvária nie moc priaznivo no onedlho, keď ťa spoznajú, isto si ťa obľúbia. Si skvelá a oni to čoskoro zistia tiež.
Pri Átreyových slovách som sa uvoľnila a pocítila som radosť. On jediný, i keď neviem prečo ma vždy vedel upokojiť. Jeho slová boli pre mňa v tomto okamihu to najcennejšie na svete. Pozrela som mu do očí a potom som ho vzala za ruku. Všetko bude v poriadku … zašepkal mi do ucha a odviedol ma k stolu.
* * *
O niekoľko dní už bolo všetko iné. Elfovia svoj postoj zmenili a nielen voči mne. Každodenné prechádzky s Áthreyom mi dodávali silu a aspoň som sa mohla s niekym porozprávať. V týchto chvíľach mi bol neuveriteľne blízky a ja sama som vyhľadávala jeho pozornosť, ktorú mi však on s radosťou poskytoval. Od mala som k nemu prechovávala city, ktoré som sa však časom naučila ovládať a považovala som ho za dobrého priateľa no teraz … teraz som si nebola už ničím istá a nie to ešte mojimi citmi k Áthreyovi. Keď som bola malá, myslela som si že ho ľúbim a on je láskou môjho života. Bola som vtedy zaľúbená. Detská láska ako sa vraví, no teraz …
Pozrela som von oknom a uvidela som Áthrea. Povzdychla som si ako malé zaľúbené dievča a s pootvorenými ústami som na neho pozerala. Spamätala som sa až po tom, čo mi Áthrey zakýval. Rýchlo som sa prebrala akoby zo sna a usmiala som sa na neho. Potom som sklonila hlavu a vyparila sa. Bolo to hrozne trááápne.
* * *
Ahoj … pozdravil ma nijaký neznámy chlapec. Ja som Thielk a posiela ma Ia. Som jej bratranec a no, totiž myslel som, že by som ti mohol robiť spoločnosť. Povedal mi a ja som mu s radosťou prikývla. Milé od Ii že ho za mnou posiela, pomyslela som si a postupne som začínala objavovať krásy Niawallu. O Thielkovi som zistila že má 19 rokov … teda nieje o moc starší odo mňa. Je to bratranec Ie a Áthrea . Vďaka nemu som sa dozvedela množstvo zaujímavých vecí o Áthreyovi.
Zistila som, že keď bol malý, bol veľmi zaľúbený do mojej mami :). Toto mi prišlo veľmi vtipné a neubránila som sa smiechu. To by bol teda párik. Povedala som Thielkovi a spolu sme sa smiali. Rýchlo som si ho obľúbila. Onedlho sme už boli nerozlučnou dvojkou, čo sa neustále smiala a zabávala. Všetko bolo super a mala som pocit že som sa do Thielka zaľúbila. Bol naozaj veľmi milí a venoval sa mi viac ako Áthrey. Prechádzky po lese boli na dennom poriadku a keď sme si chodievali zaplávať do jazera, často som cítila jeho dotyky na mojom tele. Čím dlhšie sme sa poznali, tým viac som si uvedomovala ako ho mám rada. A mala som pocit že z jeho strany je to rovnaké. Keď som mala problém, on tu bol vždy pre mňa. Počas nocí, keď som mala zlé sny bol pri mne a hladil ma po vlasoch či držal v objatí, len aby som sa nebála. Niekedy mi venoval bozk na líce či len tak ma držal za ruku počas prechádzok. Všetko bolo perfektné až kým ...
* * *
Čože???!!! Ako to myslíš mama! Kričala som na ňu a trhala sa za vlasy. Toto nieje snáď možné … Ako si len mohla … hovorila som stále vyšším hlasom a po tvári sa mi skotúľali slzy. Pocit, ktorý ma teraz napĺňal bol hrôzostrašný. Nevedela som čo robiť, no neustále som pritom kričala. Bolo to prvý krát, prvý a posledný krát, čo som to spravila, lebo odteraz som si to už nemohla dovoliť.
Odteraz som totiž novou kráľovnou elfov Niawallu!
Ako si mi to len mohla spraviť? Hovorila som už ticho a zrozumiteľnejšie než predtým. Neustále mi to znelo v hlave a mala som chuť utiecť preč, niekam ďaleko, tam, kde nebudem mať nijaké povinnosti a určite sa nebudem musieť … pri myšlienke na toto sa mi v krku urobila veľká hrča. Nedokázala som si to predstaviť a nie to ešte povedať.
Onedlho budeš mať 16 rokov a dospeješ … povedala Narya, kráľovná elfov a moja matka. Hovorila tak vznešene a uvoľnene, pričom mi hľadela priamo do očí. Jej pohľad bol neúprosný a prebodujúci, no ja som ho vydržala. To bola prvá známka toho, že dokážem byť vodcom, ktorého si tento ľud predstavuje. Bola som pyšná sama na seba no nedokázala som si vymazať z hlavy myšlienku, že akonáhle sa stanem kráľovnou, budú ma čakať ďalšie, s tým spojené povinnosti, ako napríklad … opäť som zamrzla no prekonala som to a išla ďalej. Toto ma predsa nemôže zastaviť. Je to iba formalita. Pomyslela som si, no potom som odrazu akoby sa prebudila a zistila, že ani neviem, komu ma to moja mama zasľúbila ešte pred narodením! Za koho sa to mám preboha vydať???!!! Pomoc!
*******************************************************
Ako vždy pls komentíky :) a inak čítali ste prvý diel z knihy Bosorky sa nebozkávajú? Hm ...